ukážka z knihy

Keď sa Fabián otočil a naše pohľady sa stretli, prestala som vnímať šum vetra, silný dážď a chlad, ktorý prenikol celým mojim telom. V tom momente zastal čas.
Čudujem sa, že som ostala stáť a nezviezla som sa na zem ako muž, ktorého som roky milovala.
Dívali sme sa na seba ako ľudia, ktorí si kedysi veľmi ublížili. Zdalo sa mi, že v lese nastalo ticho. No nebolo tomu tak. Príroda vyčíňala rovnako divoko ako pred chvíľou. Ticho, ktoré sa okolo mňa rozhostilo a celú ma pohltilo, bolo zapríčinené vinou, ktorú som vyčítala z Fabiánových očí.
Nezmohla som sa na slovo. Ani on. Pozorovali sme sa navzájom, neschopní zapojiť do komunikácie aj naše hlasivky.
Jakub si neuvedomoval, že medzi nami prebieha nemý rozhovor plný nepríjemných otázok a ešte horších odpovedí. Schytil priateľa za rameno a pomohol mu na nohy.
„Taký kus chlapa a pošmykne sa na mokrej tráve,“ povzdychol si sarkasticky. „Mesto ťa úplne pokazilo.“
My dvaja sme stále mlčali. Nemala som chuť Jakubovi vysvetľovať, že nie som Patrícia a že všetko je úplne inak. Že mi krváca srdce a budem musieť prehodnotiť celý svoj život. Že sa mi rúcajú všetky predstavy o bezchybnej budúcnosti.
Fabián sklopil zrak a pozeral do trávy. Nepochybovala som, že hľadá únik pred výčitkami a pravdou, ktorá musí byť odhalená. No potom mi došlo, že niečo hľadá.
Blúdil očami okolo seba, až kým to nepostrehol aj Jakub.
„Hľadáš toto?“ opýtal sa a zdvihol niečo, čo ležalo vedľa jeho nohy. Zaostrila som zrak a zistila som, že je to zelená šnúrka od topánok, na ktorej boli priviazané kľúče.
Fabián prikývol a natiahol sa k Jakubovi. Jeho pohyb bol v dôsledku šoku, že ma vidí, spomalený a kostrbatý. Využila som to a vrhla som sa k mužovi s kľúčom v ruke. Vytrhla som mu šnúrku a zovrela kľúč v hrsti. Víťazoslávne som sa pozrela Fabiánovi do očí.
„Tak čo, pôjdeme tam spolu?“ opýtala som sa a zabolelo ma každé slovo.
Fabián preletel pohľadom z Jakuba na mňa. „Musíme sa pozhovárať.“
​