Keď zazvonila pri dverách, mama práve zažívala hysterický záchvat. Definitívne sa rozišla s chlapom, ktorý mal skvelé auto, ale to bolo asi tak všetko. Plakala a kričala, že už žiadneho muža nechce ani len vidieť. Zasa.
Tamara vošla do domu vo chvíli, keď mama tresla dverami a zavrela sa v kúpeľni. Nič nepovedala, len ma objala. Na podobné výjavy bola zvyknutá, pretože bola svedkom mnohých maminých rozchodov za posledné roky. Vedela, že vo vnútri ma to trápi.
Nerada som videla mamu plakať. Aj keď nebola ideálna, bola to predsa len moja mama.
„Bude v poriadku, uvidíš. Potrebuje len trochu času,“ usmiala sa a mne bolo hneď lepšie.
„Snáď máš pravdu,“ prikývla som a o pár minút sme už v nákupnom centre v butikoch vyberali šaty na ples.
Tamara chcela niečo špeciálne. Mala vnútorný pocit, že konečne dostane od Jura zásnubný prsteň. Povedal jej totiž, že má pre ňu prichystané prekvapenie.
Chcela vyzerať romanticky. Nakoniec si kúpila dlhé svetlofialové šaty zo saténu s tenkými ramienkami. Ja som si domov odnášala nie veľmi výrazné, no napriek tomu zaujímavé béžové šaty s viazaním okolo krku.
V deň plesu sme boli obe nedočkavé. Tamaru nezaujímalo nič iné len to, ako by ju Juraj mohol požiadať o ruku.
Vymýšľali sme rôzne varianty, kým sme si lakovali nechty v mojej izbe. Mama sledovala v obývačke nejakú romantickú blbosť, kde sa všetko nakoniec dobre skončí a hlavní hrdinovia žijú spolu až do smrti. Vzala si z práce pár dní voľna, aby si vyliečila boľavé srdce. Fľaša vína jej v tom mala pomôcť.
Až na to, že sa mi zdalo, že popíja pričasto. Predchádzajúci rozchod sa snažila zvládať tiež pomocou alkoholu a trvalo jej pár týždňov, kým nastal deň bez jedinej kvapky.
„Tamara, myslíš, že je možné prežiť celý život len s jedným partnerom?“ opýtala som sa nanášajúc si na nechty priesvitný lak.
„Ja to tak plánujem. Juraj je skvelý. Sme spolu už roky a ani si nepamätám obdobie, kedy som bola bez neho. Za celý ten čas som jediný raz nezapochybovala, že on je ten pravý. Stále sa teším, keď sa máme stretnúť a keď sa rozprávame o spoločnej budúcnosti, želám si, aby to bolo už zajtra. Po celé tie roky pre mňa neexistovali iní muži a som si istá, že pre neho iné ženy tiež nie. Jednoducho si dôverujeme a tak to má byť. Keby nie teba na tej školskej párty, asi by sme tu dnes rozoberali niečo iné,“ rozosmiala sa a ja s ňou.
Bolo krásne počúvať o tom, aká je šťastná a stále zaľúbená. Priala som jej to a naozaj som verila, že sú pre seba s Jurajom stvorení.
A dnes, ak všetko vyjde, ako má, ju požiada o ruku. A čoskoro, po promóciách, zorganizujeme svadbu a ja budem, samozrejme, svedok.
Keď sme odchádzali z domu, krásne vyparádené, mama sa pozerala na dno fľaše. Len som sa v duchu modlila, aby neotvorila ďalšiu. Bolo mi jej nesmierne ľúto.
Ples vyzeral noblesne. Tanečná sála ako z rozprávky o Popoluške, úroveň programu korešpondovala s výzdobou a pozvanými hosťami, vysoko vzdelanými pedagógmi z celého štátu. Bol to vysoký level a pri pohľade na všetkých zúčastnených študentov som bola hrdá, že som jednou z nich. Mladá a plná ambícií a plánov do budúcnosti. A čoskoro aj s vysokoškolským titulom, ktorý mi, snáď, pomôže uplatniť sa.
Sedeli sme pri veľkom okrúhlom stole. Bolo nás asi desať. Tamara sedela po mojej pravej ruke, Juraj vedľa nej a zvyšok tvorili futbalisti s priateľkami. Len jeden bol bez partnerky, a práve ten sedel vedľa mňa. Podľa mňa to spískal Ďuro, aby som sa necítila sama. Nezáležalo mi na tom.
Celý večer som bola nedočkavá, kedy sa stane tá „veľká vec“ a Tamare sa na ruke zaleskne prsteň. Sledovala som, ako sa na ňu Juraj milo usmieva a v tej chvíli som verila, že láska naozaj existuje. Celý čas sa držali za ruky a žiarili šťastím.
Po slávnostnej večeri som v kabelke našla telefón. Chcela som zavolať mame, či je v poriadku. No skôr, ako som to stihla urobiť, zbadala som na displeji prijatú esemesku od môjho brata. Srdce sa mi rozbúchalo. Tušila som, že niečo nie je v poriadku.
ČAU, SÉGRA. MAMA SA ÚPLNE DORAZILA. MYSLÍM, ŽE BY SA MALA LIEČIŤ. VZAL SOM JU NA POHOTOVOSŤ, VYPUMPOVALI JEJ ŽALÚDOK. JE V POSTELI. RÁNO BUDE FIT.
Vybehla som na chodbu a zavolala mu. Práve sa vrátili z nemocnice. Podľa toho, čo mi povedal, mama vypila aj druhú fľašu vína a dokonca do toho pridala aj pár pohárikov vodky. Našiel ju ležať na zemi, tak zavolal sanitku. Otrava alkoholom.
Bola som rozčúlená. Ale uistil ma, že zostane doma a ani sa od nej nepohne.
Aby som sa dostala opäť do nálady, objednala som si dvojitú vodku s džúsom a snažila sa zabudnúť na realitu, ktorá ma čakala v našom peknom dome.
Po dvoch takýchto drinkoch mi začal Roman sediaci naľavo odo mňa pripadať atraktívnejší ako predtým.
Tamara a Juraj sa zvíjali v tanci pri slaďákoch, a tak som ich nasledovala, ťahajúc za sebou svojho vynúteného partnera. Potrebovala som cítiť niekoho pri sebe.
Tancovali sme hneď vedľa nich, keď môj spoločník zavolal na Juraja a posunkami naznačil výmenu partneriek. Tami sa pousmiala a nenamietala. Ja tiež nie.
„Tie šaty ti pristanú,“ polichotil mi Ďuro, ako som ho sem-tam oslovovala.
„Ďakujem, kámo. Tamara mi pomohla s výberom. Ty tiež vyzeráš skvele,“ vrátila som mu zdvorilý kompliment, načo reagoval úškrnom.
„To nie je možné. Pozri sa na nich,“ naznačila som hlavou na miesto, kde tancovala moja najlepšia kamarátka s Romanom. Točil ju po celom parkete a vyzeralo to fantasticky.
Juraj sa rozosmial. „Tak my im ukážeme,“ pošepol mi, pevnejšie ma zovrel v náručí a dodal:
„Len sa nechaj viesť.“
Nezostávalo mi nič iné.
Tancovali sme spolu za posledné roky viackrát, ale nikdy nie takto. Bolo to skvelé. Mala som pocit, že lietam.
Keď urobil prudkú pauzu a prehol ma v páse, ako to robia profesionálni tanečníci, zacítila som jeho krásnu vôňu a dych na mojom krku a trochu som sa zarazila. Moje mierne oťapené zmysly mi prvýkrát za tie roky našepkali, že toto nie je len budúci manžel mojej najlepšej kamarátky, ale predovšetkým chlap.
A aký krásny.
Všimol si, ako uprene sa na neho dívam. Na chvíľu sme zostali v tejto póze, on ako keby pochopil, na čo myslím. A potom sme bez slova tancovali ďalej, až kým diskdžokej nezmenil štýl piesní na taký, ktorý nám nevyhovoval.
Pocítila som malú vinu za to, že sa mi zdá Juraj atraktívny. Preto keď Tamara o polhodinu pošepla, že odchádzajú, potešila som sa.
Zajtra bude nový deň, ona zasnúbená a ja triezva.
Zostala som sa baviť s ostatnými a vyprchávajúci alkohol dopĺňala ďalšími drinkami. Okolo štvrtej nadránom som sa rozhodla, že je čas ísť domov. Do reality, kde sa mi nechcelo, no niekam som ísť musela.
Odmietla som ponuky na odvoz od Romana a ďalších spolužiakov, dokonca som venovala aj pár drzých pohľadov taxikárom, ktorí si len robili svoju prácu a zastavili pri mne, keď som kráčala takmer prázdnou ulicou.
Chcela som byť sama a potrebovala nemyslieť. Na nič, na nikoho.
A tak som sa túlala ulicou a napriek tomu, že bol november a pod kabátom som mala len tenučké šaty, nebola mi zima. V ruke som zvierala zrolovanú igelitovú tašku s topánkami, ktoré som vymenila za vysoké čižmy v šatni plesovej sály.
Bola som vďačná za november bez snehu a mrazov.
Pri toľkých vypitých drinkoch by som asi neudržala balans a rozbila si minimálne hlavu, napadlo mi a rozchichotala som sa sama pre seba. Ak by ma niekto pozoroval, asi by si pomyslel, že som ušla z blázinca.
Od domova ma delilo už len desať minút veľmi pomalej chôdze, keď sa rozpršalo. Zastala som, roztiahla ruky a nastavila tvár dažďu. Trochu mi rozmazal zvyšky mejkapu, ktoré mi ešte zostali. Nevadilo mi to.
Pomaly som sa začala točiť a pohmkávať si tóny pesničky November rain a cítila som sa neskutočne fantasticky. Oslobodená od všetkého, čo bolo a čo bude. Len ja a dážď.
Po niekoľkých obratoch okolo vlastnej osi sa mi však začala točiť hlava a nohy sa mi rozleteli do všetkých strán. 
Spadla som. Ucítila som prudkú bolesť na pravom predlaktí, ktorým som si chcela podvedome chrániť tvár pri páde. Lenže to nebolo všetko. Zabolelo ma aj pravé koleno, ktoré som si odrela o hranu chodníka.
Z polohy ležmo som sa prevalila na chrbát a posadila sa. Nikde naokolo ani duše. Bola som blízko areálu strednej školy.
Kto by sa cez víkend v takomto počasí a ešte v skorých ranných hodinách vyskytoval nablízku? Nikto.
Na čele som ucítila čosi lepkavé, a keď som sa ho dotkla a následne pozrela na ruku, zbadala som krv. Trochu ma to vyľakalo a v prvej chvíli mi napadlo zavolať záchranku.
Avšak len tá predstava vo mne vyvolala hnus.
Len pred pár hodinami sa lekári snažili pomôcť mojej opitej mame, a teraz dcére? Panebože, čo by si pomysleli? Že sme rodina alkoholikov. Utrápení a nešťastní zapíjame svoje neúspechy v živote a potom potrebujeme odbornú pomoc.
Pravda bola, že ja som nebola utrápená a nešťastná, a ani nie neúspešná. To mama. Ach, mami, pomyslela som si a slzy sa spustili samy.
Sedela som na chodníku s dierou na šatách na pravom kolene, s ostrou bolesťou v lakti, krvácajúcim čelom a plakala ako malé dieťa. Nebolo fér, že mama trpí.


Dážď sa stupňoval, a keď už pršalo príliš husto, chcela som vstať. Nadýchla som sa, aby som prekonala bolesť, keď som za sebou začula zvuky zastavujúceho auta. Nemala som náladu na nijakého samaritána, ktorý mi poskytne pomocnú ruku, ale keď som začula Ďurov hlas, vydýchla som si.
„Hej, Viktória, čo tu robíš? Si v poriadku?“ spýtal sa, keď vystupoval z auta a pribehol ku mne.
„Kde sa tu berieš?“ reagovala som namiesto odpovede otázkou.
„Bol som odviezť Tamaru domov. Okolo obeda mám tréning a nechcel by som ju zobudiť, keď sa budem chystať. Bola to dlhá noc a je unavená. Vidím, že aj ty. Poď, vstaň,“ povedal a chytil ma pod rameno.
Nanešťastie, za pravú ruku, takže som vykríkla bolesťou: „Auuuu!!!“
„Prepáč, nevedel som, že to bolí. Čo sa stalo? Ublížil ti niekto? Prepadli ťa?“ spovedal ma, kým si obzeral moju zakrvavenú tvár.
„Nie, nikto ma neprepadol. Roztancovala som sa v daždi, až sa mi zatočila hlava. Hodíš ma domov, prosím?“
„Jasné, že áno. Ale najskôr ti vyčistím ranu na čele. Čo si pomyslí mama a brat, keď ťa takto zbadajú?“ viedol ma pomaly k autu.
Potom sa vrátil na miesto mojej „nehody“, zdvihol zo zeme kabelku a plesové topánky a sadol si za volant.
„Si v poriadku? Možno by sme mali skočiť na pohotovosť. Udrela si si hlavu. Nemáš závraty?“
Páčilo sa mi, aký bol starostlivý. O Tamaru bude v živote dobre postarané.
Zaslúžila si chlapa, ako bol on.
„Nie, Juraj, je to len škrabanec. Naozaj.“
Privrela som oči a v duchu si nadávala, aká som blbá.
Takto sa rozsypať na chodníku? To vďaka alkoholu. V triezvom stave by som sa udržala na nohách.
„Vystupovať, slečna,“ povedal, keď zastal, vypol motor a bleskovo vyskočil z auta, aby mi otvoril dvere.
Už dva roky býval sám, bez rodičov. Nie ako ja a Tamara.
Pozrela som smerom k jeho bytu. Bola som tu na pár oslavách. Byt bol neveľký, ale čistý a vkusne zariadený. Bol na druhom poschodí v budove bez výťahu.
„Ach,“ zastonala som.
Rozosmial sa.
„Si ako Tamara. Ani tej sa nechce šliapať hore. A pritom je to len druhé poschodie. A vieš, ako to riešim, keď je lenivá?“
Pokrútila som hlavou.
Zamkol auto priskočil ku mne, schytil ma za pás, prehodil si ma cez plece a niesol smerom k vchodu do paneláka a potom hore po schodoch.
Kopala som nohami a smiala sa, on sa smial so mnou.
O pár minút som ležala v plesových šatách na pohodlnej pohovke v jeho obývačke a sledovala, ako sa hrabe v lekárničke hľadajúc dezinfekčný prostriedok. Po chvíľke mi pohľad zablúdil na stenu vedľa gauča.
„Pamätám si deň, keď vznikla tá fotka. Akoby to bolo iba včera. A pritom to bolo pred štyrmi rokmi,“ povedala som a Juraj sa usmial.
„Hmmm, vieš, že to bol jeden z najkrajších darčekov, aké som kedy dostal? Máš na tom hlavnú zásluhu. Ty si to fotila. Tamara je dokonale krásna. Ten deň bol celý ako sen. Náš tím vyhral pohár a moja láska sledovala celý zápas a držala palce. Keď ma po zápase objala, mal som pocit, že som najšťastnejší muž na svete a že mi nič nechýba,“ hovoril, keď si prezeral ten obraz.
Bol na ňom vo futbalovom drese, celý rozžiarený sa usmieval do objektívu a Tami ho bozkávala na líce. Mala rozpustené vlasy, privreté oči a jej dlhé mihalnice sa zdali ešte dlhšie.
Dokonalý pár.
Nepózovali. Bola to spontánna radosť, keď sa jeho futbalové mužstvo stalo absolútnym víťazom najvyššej regionálnej súťaže. Utekali sme pod tribúnu zablahoželať chlapcom, a keď som videla, ako sa obaja tešia, nedalo mi to a musela som ich radosť zvečniť.
Tamara dala spraviť z tej fotky puzzle v životnej veľkosti a Juraj to dostal ako vianočný darček o pár týždňov.
„Veľmi vydarená fotka. A ste naozaj krásny pár.“
„Nemôžem nesúhlasiť,“ usmial sa. „Teraz to bude trochu štípať, ale je to nutné. Musíš chvíľu vydržať.“
Priložil mi na čelo vatový tampón, na ktorý naniesol dezinfekčný prostriedok. Našiel ho, kým som si prezerala obraz.
Štípalo to nie trochu, ale veľmi. Myslela som, že mu odhryznem ruku alebo rovno hlavu. Rovnako mi ošetril koleno. Pravá ruka síce bolela, ale nebola odretá, pretože ju zachránil kabát.
„Hneď som naspäť. Potom ťa hodím domov,“ povedal a zmizol v kúpeľni.
Privrela som oči a hodnotila celý ples. Spomínala som si na otvárací ceremoniál a na úvodnú pieseň večierka, na nudné vtipy jedného z kamarátov pri stole, na zašívanie ramienka od podprsenky na toalete, keď sa mi nešťastne potrhalo, a v spomienkach som zakotvila aj pri tanci s Jurom.
Bolo to niečo neuveriteľné. Vybavil sa mi jeho hlboký pohľad a musela som uznať, že vo filmoch v takýchto scénach nasleduje bozk. Romantický, nežný...
Videla som seba, ako sa naňho usmievam a moja predstavivosť pracovala na plné obrátky. Zacítila som na líci dotyk jeho prstov. Pošepol mi niečo, čomu som nerozumela, priblížil sa k môjmu krku, nasal jeho vôňu a zacítila som jeho horúci dych.
Opäť som pocítila vinu. Za to, že bude už čoskoro legitímny snúbenec mojej najlepšej kamarátky a ja ho zrazu vnímam ako sexuálny objekt. Aj keď iba v mojej fantázii.
Chcela som zahnať svoje predstavy a otvoriť oči. Keď som tak spravila, Juraj sedel na zemi vedľa pohovky a prezeral si moje odreté koleno. Nevšimol si, že som otvorila oči. Myslel si, že som zaspala, tak som ho v tom nechala a oči opäť privrela.
O pár sekúnd som zacítila na líci vankúšiky jeho prstov. Tentoraz to však nebola predstava, ale skutočnosť.
Hladil ma po tvári a ja som nemala odvahu otvoriť oči a opýtať sa ho, čo to vlastne robí. Cítila som pohyb jeho tela a akosi som vedela, čo bude nasledovať. Vedela som, že sa pomaly približuje k mojej tvári. Stále som predstierala, že spím, aby som získala čas premyslieť si, ako zareagovať.
Odrazu som na perách zacítila tie jeho. Pobozkal ma jemne, bolo to ako pohladenie lupienkom ruže.
Zamrvila som sa na pohovke a on sa prudko odtiahol. Venoval mi krátky pohľad, tváril sa, že sa nič nestalo, ale nepovedal ani slovo.
Otvoril balkónové dvere a stratil sa v tme.
Posadila som sa, stále neveriac, čo sa to práve stalo.
Žeby som si to celé vymyslela, lebo mám v sebe stále tak veľa alkoholu?
Alebo žeby to bola pravda a on ma naozaj hladil po líci a pobozkal?
Prečo by to robil?
Jediný, kto mi mohol dať odpovede, bol on. Vstala som, a keď som kráčala k balkónu, začula som z kabelky zapípanie esemesky.
Čert ber aj mobil, keď ja idem vyriešiť niečo oveľa dôležitejšie.
Dvere na balkón zaškrípali. Sedel na stoličke chrbtom ku mne, fajčil a pozeral sa na hviezdy. Sadla som si vedľa neho a mlčala. On tiež.
Otočil sa a pozrel sa mi priamo do očí. Zbadal v nich otázku, na ktorú asi nechcel odpovedať.
Potiahol si z cigarety.
„Prečo si to urobil?“ opýtala som sa zrazu.
Nič. Ticho.
Vstala som a oprela sa o zábradlie. Sledovala som kaluže, ktoré zanechal dážď a želala si, aby čo najskôr dofajčil a aby som už bola doma vo svojej posteli.
Zajtra sa budem tváriť, že som bola opitá a nič si nepamätám. A život pôjde ďalej.
Keď som sa otočila tvárou k nemu, aby som preskúmala, ako dlho mu to ešte asi potrvá, práve vstával zo stoličky. Pod­išiel o krok ku mne a ja som cúvla, akoby som sa ho bála.
Nič nehovoril, len urobil ďalší krok vpred a ja som už nemala kam ísť.
Pozerali sme si do očí, akoby sme sa videli prvýkrát v živote. Dlho, bez jediného mrknutia. V našich očiach prebiehal dlhý nemý rozhovor.
A potom akoby zastal čas.
Z plamienka, s ktorým sme sa v tej chvíli hrali, vznikal v našich myšlienkach obrovský požiar, schopný zničiť všetko okolo. A predsa sme ho nezastavili, ešte kým sme mohli.
Vrhli sme sa na seba ako hladný človek na tanier s jedlom, prisali k sebe svoje pery, dlane, telá a brali si všetko, čo bolo na dosah.
V zajatí bozkov sme sa presunuli do obývačky, kde zo mňa strhol nové šaty a nedal mi šancu odporovať, lebo cítil, že by som to ani nedokázala.
Tamara v tej chvíli neexistovala, aj keď bola na fotke len pár centimetrov od hriechu, ktorý sa odohrával v byte jej milovaného muža.
Všetko sa udialo rýchlo a bolo to plné energie a vášne, ktorú som v živote nezažila. Dlhé bozky, ktoré nasledovali po tom, akoby nechceli dovoliť ústam nič hovoriť, pokaziť čaro tejto chvíle slovami, ktoré budú bolieť, lebo iná cesta nebola.
Bude to bolieť. No až o chvíľu. Teraz je mi krásne – opakovala som si v duchu a dotýkala sa Juraja, akoby som sa už v živote nemala dotknúť muža.
O pár minút ma prestal bozkávať a dlho sa mi zadíval do očí: „Prosím ťa, nič nehovor. Len buď moja. Pre túto chvíľu. Zabudnime na všetko, čo nás spája, aj rozdeľuje.“
Mala som slzy na krajíčku. Pomaly mi dochádzalo, čo sme vyviedli.
„Musím sa pozrieť na mobil. Došla mi správa. Dúfam, že moja mama je v poriadku,“ povedala som, aby som odviedla pozornosť.
Keď som sa načiahla po kabelke a hľadala v nej mobil, Ďuro mi začal bozkávať bradavky. Rukami blúdil po mojom tele a ja som cítila, ako sa znova prebúdza a chce viac a viac.
Keď som konečne našla mobil, jemne mi oblizoval bedrovú kosť a postupoval nižšie a nižšie. Vzrušenie sa stupňovalo každou stotinou sekundy, dýchala som nahlas a rýchlo, plná očakávania. S vlnou orgazmu, ktorá mnou po chvíľke prešla ako hurikán, mi vypadol z ruky mobil. Nevenoval mu pozornosť.
O minútu boli naše telá opäť spojené v dokonalej harmónii.
Oddávali sme sa rozkoši v rôznych polohách, a keď sme vyčerpaní ostali ležať na pohovke, môj pohľad zavadil o mobil ležiaci na zemi.
Natiahla som sa, aby som naň dočiahla. Bol však ďaleko. Juraj to pochopil, a tak mi ho podal.
„Ďakujem,“ usmiala som sa.
Venoval mi dlhý bozk. Keď som sa pozrela na displej, svietila mi tam malá zavretá obálka. Klikla som na ňu a ukázalo mi odosielateľa.
Tamara. Celá som sa roztriasla.
„Si v poriadku? Niečo s mamou?“ opýtal sa starostlivo.
„Nie, to je Tamara. Poslala mi to ešte predtým, než...“ stíchla som.
Nemala som odvahu dodať, než si ma pretiahol.
„Hmmm,“ to bolo všetko, čo povedal.
Posadila som sa a on tiež. Nakukol mi ponad plece, a keď sa zobrazila na displeji správa, čítal so mnou.
SOM TÁ NAJŠŤASTNEJŠIA ŽENA NA SVETE. JURAJ MA POŽIADAL O RUKU. BUDEŠ MOJÍM SVEDKOM. ZAVOLAJ MI, KEĎ VSTANEŠ. ĽÚBIM ŤA.
Po tvári mi stekali slzy.
Ďuro sa ani nepohol. Ja som vyskočila ako zmyslov zbavená, začala sa obliekať a hľadať svoje veci, ktoré by mohli prezradiť, čo sa tu odohrávalo poslednú hodinu. Mlčky ma pozoroval, potom si chytil hlavu do dlaní.
„Mal si sa ovládať, ty hajzel. Ako si to mohol?“ zrevala som.
Neubránila som sa výčitkám. Skrátka som musela hodiť vinu na neho, aby som sa cítila o trošičku lepšie.
„Za tých milión rokov, čo sme spolu, sa mi to nestalo. Dnes som jednoducho neodolal. Tá túžba po tebe vo mne rástla a dnes to proste vybuchlo. Bola si strašne sexi, keď si ležala na tej pohovke. Mohla si ma zastaviť,“ vrátil mi moje obvinenie poslednou vetou.
Priskočila som k nemu ako samica brániaca svoje mláďatá.
„Ty netvor, mal si mi povedať, že len pred pár minútami ste sa zasnúbili.“
Vstal a kričal tiež: „A čo by sa zmenilo? Nič. Páčilo sa ti to, aj ty si ma chcela.“
Pozeral mi do očí a drzo ma pobozkal. Chcela som sa odtiahnuť, no zdrapil ma za vlasy a nedovolil mi to.
Po chvíli som sa prestala brániť, no naše bozky sa zmiešali s mojimi slzami.
„Čo teraz? Dá sa s tým žiť?“ povedala som, keď som sa odtiahla.
„Budeme musieť. Ostane to len medzi tebou a mnou. Spravili sme hlúposť. No kto ich nerobí? Obaja na tom máme rovnakú vinu. Zabudneme,“ vyhlásil a ja som mu verila.
Áno, zabudneme a budeme sa tváriť, že sa nič nestalo.
„Okej. A teraz mi zavolaj taxík,“ povedala som mierne.
Nenamietal.
Bolo to lepšie, akoby nás niekto mohol vidieť spolu tak neskoro. Keby sa nestalo, čo sa stalo, bolo by mi to jedno. Veď sme boli kamoši roky. Ale fakty boli iné.
Vyspala som sa so snúbencom mojej najlepšej kamarátky a budem s tým musieť žiť.
Dočerta. Dočerta!