„Neverím vlastným ušiam! Sme spolu päť rokov, máme krásneho syna, sme zdraví. Máme milión dôvodov na úsmev a chuť žiť, tešiť sa zo všetkého, čo nás čaká, a ty mi povieš, že ma už akosi nemiluješ?“ kričal Libor ako zmyslov zbavený. „Akosi? A to je ako?“
„Zasa ti ide len o jedno,“ poznamenala Elena sucho.
„Zbláznila si sa?“ vrtel hlavou. „Ako to môžeš povedať?“
„Veď si ma pred chvíľou ťapol po zadku. Viem, na čo si myslel.“
„A čo je na tom zlé? Nespali sme spolu už štyri mesiace. Možno aj viac. Zdá sa ti to normálne?“ nechápavo sa díval na manželku a hlavou mu preblesklo, ako si ju vôbec mohol zobrať.
„Nekrič, zobudíš malého!“ povedala so zvýšenou intenzitou hlasu.
„A zabudla si dodať, že to môže počuť tvoja mama!“ zvolal ešte hlasnejšie a pootočil sa k dverám.
„Prestaň,“ zasyčala. Na mamu nedala dopustiť.
„Je mi srdečne jedno, či počúva za dverami. Bola chyba nasťahovať sa sem hneď po svadbe. Mali sme si ísť vlastnou cestou!“ prestal sa úplne ovládať.
„Veď si choď! Nikto ťa predsa nedrží. Pozri sa, tam sú dvere,“ ukázala rukou a prepaľovala ho nenávistným pohľadom.
„Milovala si ma vôbec niekedy?“ vzdal sa.
Hnev vystriedala ľútosť. Ľutoval sám seba, ale aj syna, ktorému v predstavách naplánoval iné detstvo.
„Neklaď mi hlúpe otázky. A daj mi už pokoj. Musím sa pripraviť. Ideme s mamou a malým do kostola,“ povedala flegmaticky a siahla po kozmetickej taštičke na nočnom stolíku.
„Budeme ešte niekedy fungovať ako normálny pár?“ zagánil na ňu.
„O čo ti ide, Libor?“ podišla k nemu.
„Tebe vôbec neprekáža, že nežijeme ako skutoční manželia?“
„Dobre,“ povedala ironicky. Ľahla si na rozostlanú posteľ, odkiaľ len pred chvíľou vstala, a roztiahla nohy.
Skôr ako stihol niečo povedať, otvorila zásuvku na svojom nočnom stolíku a vybrala z nej škatuľku prezervatívov. Vybrala jeden, otvorila ho pomocou zubov a zamávala ním na manžela.
„Tak na čo ešte čakáš?“
Hľadel na svoju ženu a jeho srdce opäť naplnil hnev, ktorý sa miešal s pocitom poníženia. Ako muž sa cítil úplne nepotrebný, neschopný a nemilovaný. Nebol schopný pohnúť sa ani reagovať na celé toto absurdné divadlo, ktoré sa mu odohrávalo pred očami.
„No tak poď. Sme predsa manželia,“ sadla si a začala si vyzliekať pyžamové nohavice. „Chceš predsa sex, tak na čo čakáš?“ pokračovala.
Libor cítil, ako mu zlosť vháňa červeň do líc. Cítil sa ako nula, ako úplné nič. Ako suché lístie pod stromom, ktoré čaká už len studená snehová prikrývka a potom definitívny koniec.
Zhlboka sa nadýchol a odišiel zo spálne.
Preletel okolo detskej izby a nemal silu pozrieť sa na spiaceho syna, ktorý za nič nemohol. Bez rozmýšľania si vzal koženú bundu, kľúče od auta, peňaženku a mobil a vybehol z domu. Bolo mu jedno, že ho z okna pozoruje svokra aj to, že ho čakali tri dni dovolenky, ktorú plánoval stráviť s manželkou a so synom. Musel odísť. Preč. Ďaleko od toľkej hanby a poníženia. Už ďalej takto nevládal.
Naštartoval a bezcieľne jazdil po meste. Potom, sám nevediac ako, sa ocitol na diaľnici medzi autami uháňajúcimi na východ a vôbec mu to neprekážalo. Všade bolo lepšie ako pri nej.

* * *

Hana nasadla do prvého autobusu, ktorý zbadala. Bolo jej jedno, kam ide. Pri kúpe lístka povedala šoférovi jednoduché: „Na konečnú, prosím.“
Keď sa usadila na sedadle, vzdychla si. Bola síce rozrušená, ale upokojoval ju fakt, že odchádza. Nevedela, na ako dlho. Netušila, kam. Ani čo tam bude robiť. Cítila sa však silná a nezraniteľná. Nikto jej viac nemohol ublížiť.
Usmiala sa do maličkého zrkadla, ktoré vytiahla z kabelky, a potom venovala pohŕdavý pohľad staršej panej sediacej na vedľajšom sedadle, ktorá si ju zvedavo premeriavala.
Čo toľko čumí? Každý by sa mal starať sám o seba!
V kabelke zbadala zrolovaný časopis. Určite nebol jej. Bola si istá, že patrí Barbore. Vždy mala úplne opačný vkus, ale na to si už Hana za dlhé roky priateľstva akosi zvykla.
Tak sa teda pozriem, čo čítaš tentoraz, moja milá.
Po chvíli listovania v časopise ju prešla chuť a strčila ho naspäť do kabelky. Nasadila si slnečné okuliare, tiež Barborine, a dívala sa von oknom. Sledovala ubiehajúcu krajinu, domy a mestečká mihajúce sa za oknami a na chvíľu zabudla, čo všetko spôsobila pred necelou hodinou. Bolo jej fuk, že pripravila kamarátku o ďalšieho platiaceho študenta v provizórnej súkromnej jazykovej škole. Bolo jej jedno, že si možno budú musieť hľadať nový podnájom. Konala podľa toho, ako sa cítila, a bola na seba pyšná. Barborin žiak ju nemal chcieť pretiahnuť hneď na prvom rande a jeho auto by nebolo skrášlené ryhami od kameňa.
Hana sa nikdy nevzdáva. Bojuje, pretože sa jej hnusí násilie a nespravodlivosť.
Usmiala sa a opäť sa ponorila do nudného časopisu plného módnych značiek a reklám na drahé parfumy. Musí povedať Barbore, aby sa zamyslela nad svojím vkusom.
Bolo fajn nevedieť, kam ide. Neznámo pre ňu znamenalo šancu stratiť sa v dave. Byť preč od ľudí, ktorí ju nechápu, ale neváhali by vynášať rozsudky. Lebo toto robia ľudia bežne.

* * *

Keď sa Libor ocitol v blízkosti ďalšieho krajského mesta, povedal si, že na dnes ukončí svoju púť práve tu. Počas jazdy sa síce trochu upokojil, ale vedel, že z dlhodobého hľadiska čelí veľkému problému a bude ho musieť riešiť.
Lenže ako? Rozviesť sa a nevidieť vyrastať Bohuša?
Pri tej predstave sa mu do očí nahrnuli slzy. Aj policajti plačú.
Pretrel si tvár vreckovkou, ktorú vybral z priehradky medzi sedadlami, a vložil si do úst mentolovú žuvačku. Potom sa vydal k čerpacej stanici. Bol hladný a smädný. Pri platení mu padol pohľad na stojan s cigaretami a vypýtal si jedny. Potom aj zapaľovač.
Asi som sa zbláznil. Ja predsa nefajčím.
Keď opäť nasadol do vozidla, zvažoval, kam teraz. Mesto už v minulosti navštívil, ale nepoznal ho veľmi dobre. Na sedadlo spolujazdca položil zabalenú bagetu, energetický nápoj a škatuľku cigariet so zapaľovačom. Pousmial sa nad svojím mininákupom a pohol sa vpred. Asi po piatich minútach zbadal veľkú reklamu, ktorá mu oznamovala, že pri odbočení vpravo sa po tristo metroch dostane k známemu supermarketu.
Paráda, na parkovisku zjem bagetu, vypijem nápoj, zapálim si cigaretu a uvidím, čo ďalej.
Cítil sa ako malý chlapec plný rebélie a páčilo sa mu to. Opäť vrhol pohľad na cigarety a uvažoval, či si ešte vôbec pamätá, ako sa fajčí. Vo svojich tridsiatich piatich rokoch sa pýšil tým, že už viac ako desaťročie nepozná chuť tabaku.
Debrecínska bageta mu chutila viac ako kedykoľvek predtým. Dokonca aj energetický nápoj, ktorému sa roky snažil vyhýbať. Akoby bolo v ten deň všetko dovolené.
Keď vystúpil z auta s cigaretou v ústach, cítil sa ako gangster. Mal na sebe koženú bundu, rifle s dierou na kolene, ktoré nosil výhradne v záhrade, a strapaté vlasy, ktoré mu padali do tváre. Prehrabal si ich prstami, oprel sa o prednú časť svojho čierneho kombi a chvíľu váhal, či si má zapáliť.
V mysli sa mu opäť prehrala scéna zo spálne. Opäť sa díval do tváre ženy, ktorá mu sľubovala večnú lásku a oddanosť a krátko po narodení syna na to zabudla. Spomenul si na chudobný sexuálny život, ktorý si sem-tam kompenzoval nejakou ľahkou ženou ochotnou spraviť za peniaze hneď a všetko.
Rozhodol sa zahnať tieto myšlienky a zapálil si cigaretu. Sledoval oranžový plameň, ktorý sa zmocnil jej špičky a pomaly pohltil papierik aj tabak na mieste, kde držal zapaľovač. Potom silno potiahol a spustil ruku s cigaretou vedľa tela.
Takto to robia drsňáci, ktorých s kolegami často vypočúvame.
Prehnal to a odpoveď jeho tela prišla v záchvate kašľa, ktorý sa ho v momente zmocnil. Jednou rukou sa držal za hruď, druhou pevne zvieral filter cigarety, ktorý stláčal s každým novým zakašlaním.
Ty idiot! Načo si si kupoval cigarety!
Keď bol z najhoršieho vonku a mohol sa opäť nadýchnuť, periférne zbadal, že ho niekto pozoruje. Dievča.
„Ste v poriadku?“ opýtala sa, keď sa k nej otočil celým telom.
„Áno, ďakujem. Ja… nefajčím,“ povedal previnilo a potom mu došlo, že stále drží v ruke cigaretu.
„To vidím,“ usmiala sa neznáma a podišla bližšie k nemu.
„Dáte si? Mám ich plný balíček. Naozaj nefajčím.“
„Ani ja. Dnes je však šialený deň. Rada si zapálim, ak to ešte viem,“ povedala a natiahla k nemu ruku.
„Hneď to bude,“ zasmial sa Libor, pretože mu celá situácia prišla úplne šialená. V cudzom meste na parkovisku núka cigaretou neznáme dievča.
Trpezlivo čakala, a keď jej podal celú škatuľku, zdvihla obočie.
„To je všetko pre mňa? Prestávate s tým?“
Libor sa opäť oprel o kapotu a podal neznámej zapaľovač. „Veď vám vravím, že nefajčím. Len som si myslel, že mi to pomôže byť dnes niekým iným.“
Zapálila si cigaretu a tiež trochu zakašlala. „Ani ja nefajčím. Lenže teraz mám akosi chuť na nikotín. Tiež máte za sebou niečo nepekné?“
Vložil si do úst cigaretu, ktorá mu medzitým zhasla, a dievča podišlo bližšie k nemu, aby mu ju pripálilo.
„Ďakujem,“ pokýval hlavou a potiahol slabšie ako pri prvom pokuse. „Človek nie vždy žije tak, ako by si predstavoval.“
Neznáma sa mu zadívala na dieru na jeho kolene a potom priamo do očí. Zbadala v nich smútok a sklamanie.
„A čo tak na chvíľu žiť podľa predstáv?“ zasmiala sa.
„Beriem všetkými desiatimi,“ žartoval, ale ona sa zrazu zatvárila vážne.
„Volám sa Hana,“ nastavila mu pravicu.
Nemôžem jej povedať pravé meno. Bohvie, čo je zač.
„Roman,“ povedal a potriasol jej rukou. „Teší ma. Tak ako sa to robí?“
Na moment ju svojím neplánovaným dvojzmyslom uviedol do rozpakov. „Čo ako sa robí?“ zasmiala sa zvesela.
„Ako sa na chvíľu žije podľa predstáv?“ vysvetľoval pointu svojej otázky.
Hana si potiahla z cigarety. „To závisí od toho, koľko máte času.“
Libor nechápal, ako sa s neznámou dostal k tejto konverzácii ani čo presne to znamenalo, ale bavilo ho to.
„Povedzme dva dni,“ zadíval sa jej do očí.
„To by šlo,“ zhodnotila Hana. „Tak dva dni. Budeme si tykať,“ rozhodla.
Schuti sa zasmial a prikývol.
„Takže, ako by si chcel stráviť dva úžasné dni?“ pokračovala a posadila sa na kapotu vedľa neho.
Libor sa pozrel do slnka a chvíľu mlčal.
„Chcel by som navštíviť nejaké historické múzeum. A pekný kostol.“
Hana ho doplnila. „A prechádzať sa popri rieke.“
„Dať si chutnú večeru s dobrým vínom,“ pokračoval.
„A tancovať. Rýchlo, pomaly, hocijak,“ snívala nahlas Hana.
„Horúca sprcha. A…“ zasekol sa Libor, pretože sa mu dralo na jazyk slovo sex. Nevedel však, čo si môže dovoliť povedať tejto Hane. Veď ju sotva poznal.
„Divoké, náruživé a nenásytné milovanie,“ prekvapila ho mladá žena.
Obaja sa k sebe naraz otočili a chvíľu neboli schopní prehovoriť ani slovo. Pozerali sa jeden druhému do očí a uvedomovali si, že práve zažívajú bláznivý moment. Obom sa to však páčilo.
Hana sa spamätala ako prvá. „A ten druhý deň by som začala chutnými raňajkami.“
„Potom nejaký šport, napríklad tenis. Alebo plávanie,“ pridal sa Libor a potiahol si z cigarety.
„Skvelý neskorší obed a kino,“ smiala sa veselo.
„Horor, pri ktorom sa budeš báť. Bu-bu-bu,“ pokračoval a snažil sa znieť hrôzostrašne.
„A ty ma budeš ochraňovať, aby sa mi nestalo nič zlé,“ uškrnula sa a Libor si všimol, že zblízka je ešte krajšia, ako keď stála uprostred parkoviska a sledovala ho pri dusení sa kašľom.
„Potom pivo v bare, kde sa hrajú šípky. A pizza k tomu,“ vyslovil úplne vážne.
„A deň by sa mohol skončiť rovnako ako ten predošlý,“ zaklincovala to Hana.
Opäť sa medzi nimi rozhostilo ticho. Fajčili, obaja boli myšlienkami možno niekde inde, možno spolu.
Hana odhodila na zem nedofajčenú cigaretu a zoskočila z kapoty. Špičkou športovej topánky ju zahasila a sledovala Libora.
„Roman?“
Zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu. V očiach mu lietali iskričky hravosti.
Podišla k nemu, vzala mu z ruky cigaretu a spravila s ňou to isté, čo pred chvíľou so svojou. Potom mu ovinula ruky okolo krku a pritiahla sa k nemu telom.
Čakal by všetko možné, ale toto určite nie.
Nedala mu šancu. Prilepila sa na jeho pery a on neodolal. Netušil, kto je, odkiaľ pochádza, netušil nič, a predsa sa mu to páčilo. V jeho tele začali od radosti tlieskať hormóny, keď pocítil vášeň, ktorú Hana vkladá do bozku. Objal ju okolo pása a jednu ruku pomaly spustil na pravú polovicu jej zadku. Vošla mu do dlane, a keď ju jemne stisol, žena sa k nemu pritúlila ešte pevnejšie. Pocítila jeho vzrušenie a odpovedala mu jemným zastonaním. Mal chuť vrhnúť sa na toto dievča ako hladný lev a zobrať si všetko, čo sa bude dať.
Hana sa odtiahla a napravila si kabelku na ramene, ktorá sa jej z neho zviezla počas bozkávania.
„Dúfam, že nájdeme historické múzeum,“ povedala.
Libor vstal z kapoty a spýtavo sa na ňu pozrel.
„Alebo nemáš odvahu zažiť dva krásne dni?“ zamračila sa.
„Ty si to myslela vážne?“
„Prečo nie?“ nechápavo ho hypnotizovala pohľadom.
„Ja…“ nevedel, čo povedať. „Znie to bláznivo. Nie som odtiaľto a mám…“ začal argumentovať.
„Pozri, Roman, bol to spontánny nápad, keď si povedal, že málokto žije podľa svojich predstáv. Nezaujíma ma, kto si ani nič osobné. Znie to šialene, ale nemá azda každý právo na šťastie? Hoci len na krátky čas…“
Chytil ju za ruku. „Ty si blázon. A ja tiež. Tak dva dni.“
„Bez minulosti, bez budúcnosti,“ doplnila podmienky.
„Budeme žiť pre tieto dva dni,“ usmial sa Libor.
„Nič viac,“ pobozkala ho na čelo.
„Nič menej,“ opätoval jej bozk.
„Chcela som vedieť, či bude klapať aj sprcha a ten zvyšok, preto som sa na teba takto vrhla,“ usmiala sa.
„Bude,“ povedal suverénne a znova ju pobozkal. Chutila ako vanilkový puding a Libor sa za takúto krátku chvíľu stal od nej závislým.
Otvoril jej dvere, Hana nasadla, a kým obchádzal auto, všimla si jeho pevný zadok.
Čakajú ma dva krásne dni s týmto neznámym mužom. A potom návrat do reality.

* * *

Návrat do reality bolel. Libor sa vrátil iný, aký býval, aj keď doma bolo všetko po starom. Bohuš k nemu natiahol rúčky a on si ho k sebe s láskou privinul. Dieťa sa tešilo jeho prítomnosti, hladilo ho po líci nežnou rúčkou a netušilo, koľko útechy poskytuje týmto krásnym gestom nešťastnému otcovi.
Ak aj jeho žena bola prekvapená či zvedavá, nepovedala na mužovu dvojdňovú neprítomnosť ani slovo. Ako skutočnosť prijala aj fakt, že jej manžel začína aj končí deň tým, že vyjde na terasu a zapáli si cigaretu, kým sa díva striedavo na nebo a do prázdna.
Prvé dni videl Hanu všade. V odraze vo výklade, v každej žene s podobnými vlasmi, ktorá kráčala ulicou. Predstavoval si jej peknú tvár vedľa seba na gauči či na vedľajšej stoličke počas obeda. Po mesiaci zašiel sám do kina. S Fantou a pukancami spomínal na momenty, keď sa s neznámou kráskou držali za ruky a v tej chvíli patrili jeden druhému.
Chcel ju nájsť a snažil sa spomenúť si aspoň na jeden fakt z jej rozprávania, ktorý by mu naznačil, akým smerom sa má pustiť do pátrania. Zbytočne. Hana bola príliš opatrná. Netušil ani to, odkiaľ pochádza. Liborovi napadlo, že možno túto hru s dvomi neznámymi nehrala prvýkrát.
Čas bol najlepší lekár a po niekoľkých týždňoch už spomienky boleli menej. Jej oči už nevidel v predstavách tak jasne ako kedysi. Pri spomienke na tie dva dni v ňom však stále pretrvával pocit šťastia. Zabudol, akej farby mala tričko, podprsenku či kabelku, no nikdy mu z mysle nevyprchali spomienky na to, ako sa s ňou cítil.

* * *

Hanin návrat do reality tiež nebol jednoduchý. Musela čeliť nielen spomienkam, ale aj mojim výčitkám. Takúto som ju videla po prvýkrát.
„Si hlúpa!“ opakovala som jej znova.
Hana vrtela hlavou, ale mlčala.
„Na čo ti to bolo dobré?“
Opäť žiadna reakcia.
„No vidíš. Žeby ťa skrotil? Zo šelmy spravil chudinku? Utrápenú, ubolenú… Chceš byť ako ja?“ pokračovala som a dívala som sa Hane priamo do tváre.
„Fajn. Užila si si, no teraz musíš zabudnúť. Nemá to zmysel. Nechcel by ťa, keby vedel, kto vlastne si.“
V tom so mnou Hana musela súhlasiť. No bála sa čo i len prehovoriť. Silná a odvážna žena bola zrazu krotká ako baránok.
„Vidíš, ako sa zrazu vymenili naše úlohy?“ zasmiala som sa ironicky. „Ty si dole a ja hore. Vždy to bývalo naopak. Pobabrala si to, moja milá.“
Hana sa na mňa dívala s neskrývaným odporom. Konečne sa odhodlala prehovoriť. „Je to všetko tvoja vina, Barbora. Mohla si tomu zabrániť!“
„Mýliš sa, drahá. Ušla si, ako vždy, keď nastane problém. Spravila si tu scénu, poškriabala tomu chudákovi auto a potom si sa vyparila. Prišla som o študenta. Prehnala si to. Tentoraz toho bolo priveľa. Môžeme byť rady, že nás po tom tvojom divadelnom výstupe nevyhodili z bytu. A ako vždy, opäť si ušla. Buchla si sa do prvého chlapa a objavila si sa až o dva dni. Bála som sa o teba.“
„No to určite,“ vzdychla Hana.
Pohladila som ju po líci. „Myslím to vážne. Mala som obavy, že sa už nevrátiš. Nechcem tu bývať sama.“
„Vždy sa vraciam.“
„Áno, ale nikdy si nebola preč viac ako pár hodín. Mohlo sa ti niečo stať,“ zmiernila som tón hlasu.
„Máš hrozný vkus na kabelky. A tie časopisy, ktoré čítaš… Otrasné. Skús sa nad tým zamyslieť a už mi daj pokoj. Nechaj ma samu, Barbora,“ povedala podráždene Hana.
„Ako chceš, ale mali by sme ísť spať. Je neskoro,“ povzdychla som.
„Choď. Nedržím ťa predsa,“ zahryzla si do pery a prestala vnímať mňa i celý svet. Ostala sedieť na stoličke a pozorne si prezerala svoju tvár v malom zrkadle. Asi si na nej predstavovala jeho jemné prsty aj pery. Opakom ruky si utrela slzy a došlo jej, že som mala pravdu. Že je hlúpa a prehnala to. Potom vstala a zavrela sa v svojej izbe.
Ležala v posteli a premýšľala nad všetkým, čo zažila uplynulé dni. Roman bol ako sen. Objavil sa ako blesk z jasného neba a pritiahol ju neuveriteľnou magickou silou do svojho sveta. Nevedela o ňom dokopy nič, a pritom vedela všetko podstatné. Bol to dobrý človek. O tom ani na sekundu nepochybovala.
Chýbal jej. Veľmi. Za krátke dva dni plné smiechu a harmónie, vzrušenia a chvenia si zvykla na teplo jeho náruče. Vedela by si ho predstaviť vedľa seba stále. Aj práve teraz.
Jej vnútro bolo rozbité na milión drobných kúskov. Túžila po ňom každým tým malým úlomkom. Cítila v hrudi bolesť, s ktorou si nevedela rady. Akoby ju tlačila hlbšie do matraca a nedovolila jej narovnať sa. Pritiahla si kolená k prsiam a plytko dýchala. Priala si, aby sa vonku rozpútala búrka, lebo vtedy sa jej dobre spalo. Počúvala ticho štyroch stien schúlená do klbka ako bezbranné vtáča v hniezde bez matky.
Roman! kričalo jej srdce a duša.
Tak veľmi si priala siahnuť po telefóne, vyťukať jeho číslo a pošepkať mu, ako veľa jej vzal. Nemala však jeho číslo ani poznávaciu značku jeho auta.
Určite na ňu zabudne, pretože muž ako on nemá so ženami žiaden problém. Nepochybne sa mu samy vrhajú do postele. Koniec koncov, aj ona sama to tak predsa urobila… A on nenamietal.
Nevedela pochopiť, ako v nej vzplanul oheň, ktorý ju teraz páli v očiach. Plakala ticho, aby som ju nepočula. Myslela si, že by som ju nepochopila a ani by mi to nemala právo zazlievať.
Hana sa zamilovala do predstavy a vedela, že ju to časom prejde. Že to v nej pomaly vyhasne a bude žiť tak ako predtým. Akurát ten čas bude zo začiatku plynúť priveľmi pomaly.
Utrela si tvár do vankúša a privrela oči. Bola si istá, že aj keď jej zúfalá túžba po Romanovi vybledne, už bude navždy iná. Potom sa hlasno rozplakala.
Stála som opretá o stenu na chodbe a vedela som, že prežíva muky. Hana totiž takmer nikdy neplakala. Skoro vždy sa smiala.
Bolo mi jej ľúto, no musela som byť na ňu tvrdá. Už som to nemohla vydržať a vpálila som do izby.
„Čo je?“ zadívala sa na mňa škaredo.
„Prečo reveš na plné ústa? Určite ťa počujú až v Maďarsku. Ubližuje ti niekto?“ mračila som sa na ňu.
„Sama som si ublížila,“ povedala smutne Hana.
„Ja ťa nespoznávam. Pripomínaš mi mňa, a to je zlé. Veľmi zlé, veď vieš…“ zašepkala som do tmy.
„Nechaj ma teraz. Odíď, lebo chcem byť sama, Barbora.“
„To aby som si obliekla plavky. Ak budeš takto revať ešte hodinu, vytopíš celý byt,“ poznamenala som sarkasticky.
Hana sa prevrátila na posteli a v tme videla len obrysy môjho tela.
„Moja milá, teraz mi ty pripomínaš mňa. To je ešte horšie. A teraz vypadni.“
Nadýchla som sa, bez slova som zavrela dvere izby a nechala spolubývajúcu samu so svojimi bolesťami a spomienkami.
Choď do hája, Hana. Trp, keď si sa tak rozhodla.