ukážka z knihy

Chcela som byť úžasná, dokonalá, ideálna, vysnívaná, zbožňovaná a nedosiahnuteľná. Pre každého, na koho ukážem prstom. O toto mi vždy išlo. Teda nie vždy, ale od okamihu, keď sa na nás otec vykašlal, tresol dverami a odišiel k dvadsaťročnej štetke, ktorá čakala jeho dieťa v tom istom čase ako moja mama. Predtým ju však stihol zmlátiť, takže v ťažkých bolestiach na chodbe nášho domu prišla o svoje ďalšie dieťa s tým netvorom. Mala som iba desať, ale povedala som si, že ja nedopadnem tak, ako moja mama.
Mužské pokolenie pre mňa stelesňoval nevšímavý otec, pre ktorého boli vždy na prvom mieste kamaráti, alkohol a vulgárne, takmer negramotné barmanky a iné radodajky. Preto som sa rozhodla, že ja trpieť nebudem.
Budem rozdávať rany, aby som žiadne nedostala. Budem využívať, aby nevyužili mňa. Rástla som s týmto presvedčením. Až som vyrástla.
Stala sa zo mňa mrcha. Mrcha, čo poplietla mužom hlavu, vzbudila túžbu, ovládla myšlienky, ukradla sny, maximálne využila všetkých a všetko vo svoj prospech a potom odišla a ani sa neobzrela. Radosť mi robili dobre známe žiaduce pohľady, ktoré prosili o kúsok mojej lásky. Boli to pohľady úbožiakov, ktorí 
mali tú smolu, že vo svojom živote stretli práve mňa. Rozhodla som sa, že budem pre každého takéhoto zúfalca výnimočná.
A tak sa začali moje sladkokyslé hry so slabochmi nazývanými chlapi. Dala som im pocítiť, že ma zaujíma každá sféra ich života. So záujmom, aj keď iba hraným, som počúvala 
rozdiely medzi benzínom a dieslom, zásady pri poľovačke, 
najnovšiu recenziu na totálne trápny film a podobné nezmysly, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zvedavo som kládla detinské otázky, z ktorých som sa v duchu sama smiala. 
Keď som sa ich nabažila a začali ma kvalitne nudiť, so smútkom v hlase, opäť hraným, som im oznamovala, že 
„by to neklapalo“. Blázni, chceli ma ešte viac, lebo ma nemohli 
mať.
Existovalo veľa spôsobov, ako spraviť z chlapa – hrdinu dieťa, ktoré si chce svoju hračku nechať čo najdlhšie. A ja som ich poznala nespočetne veľa.
Ako to zhrnúť? Bola som herečka. A hrala som hru, ktorá ma bavila a ktorej pravidlá som si sama určovala. Presne som vedela, kedy aké slovo použiť, ktorý dotyk je vhodný vtedy a ktorý inokedy, kedy vyroniť dve presvedčivé slzy smútku. Len som nevedela, že mi to život raz za všetkých tých chudákov vráti. Nevedela som, že som schopná skutočne cítiť, skutočne plakať a trpieť… a skutočne milovať…
Toto je môj príbeh. Plný šťastia i smútku, klamstiev, prekvapení a pomsty, popretkávaný trochou skutočnej lásky a trochou 
mňa.


Volám sa Lívia. Som jedináčik, ale nie preto som bola taká bezcitná. Od mamy som dostala viac lásky ako niektoré deti v úplných manželstvách s obidvomi rodičmi.
Sedím na balkóne na plastovej stoličke a fajčím druhú cigaretu za posledných desať minút, aj keď v minulosti som takto nezvykla vyfajčiť hneď dve po sebe.
Necítim zúfalstvo, ani výčitky. Cítim jedine smútok a prázdno v duši. Také prázdno, ktoré sa už nevytratí. Už tu bude stále. Neviem, či sa mi podarí zavrieť ho do trinástej komnaty a odhodiť kľúče.
Pomaly vydychujem dym z cigarety a z výrazu mojej tváre by sa nedalo vyčítať vôbec nič.
Z diaľky počujem temperamentné rytmy španielskej hudby a pozorujem stmievanie.
Privieram oči a začínam veľký súboj. Sama so sebou. Spomínam, ako sa to všetko začalo.
Dym z cigarety ma v myšlienkach prenáša do podniku, kde som stretla toho vyvoňaného hajzla. Nie, dnes si nedám servítku na ústa. Môžete ma odsudzovať, dokonca aj ignorovať. Nezáleží mi na tom. Na udalosti svojho života chcem spomínať s emóciami a myšlienkami, ktoré mi presne v tých chvíľach zamestnávali srdce i myseľ.
Bol príliš sebavedomý. Okolo neho sa krútil a aj dokrútil celý môj svet.

Tereza oslavovala narodeniny. Dvadsaťpäť rokov, štvrťstoročie. Pripravila veľkú dámsku jazdu v bare, kam sa mi veľmi nechcelo ísť, ale čo človek neurobí pre najlepšiu kamarátku?
Prípravám som venovala asi dve hodiny vrátane líčenia, úpravy vlasov a výberu oblečenia, čo nie je vôbec veľa, to mi každá žena dá za pravdu. Neplánovala som zbaliť nikoho, iba rozpáliť barmana a pripomenúť mu, s kým mal tú česť. Napriek 
dlhoročnému vzťahu s jednou mojou spolužiačkou sa mu tajný románik so mnou celkom páčil. Mne nie. Chrápal.
Vzala som si obtiahnuté bledomodré bedrové rifle a jednoduché biele tričko s lodičkovým výstrihom. Menej je niekedy viac, opakovala mi často mama. K tomu ružové lodičky z výpredaja. V jednom obchode som k nim našla kabelku takmer identickej farby, a tak právom našli miesto v mojej skrinke s topánkami. Rifľový kabátik s opaskom a môj ležérny štýl pôsobil vďaka vysokým podpätkom športovo – elegantne.
Pri pohľade do veľkého oválneho zrkadla na chodbe môjho kráľovstva som bola spokojná s tým, čo vidím.
Žiadne podkladové krémy, mejkapy a púdre, len moja osvedčená Nivea, do strieborna ladené tiene vo vnútornom kútiku oka prechádzajúce od polovice viečka do ružovej farby, 
tmavá očná linka, dve vrstvy super predlžujúcej maskary a jemný lesk. Vyžehlené vlasy zopnuté do uzla ružovou gumičkou, náramkové hodinky a štyri prstene a najdôležitejšia vec, bez ktorej by som nemohla na ulicu – voňavka. Dva streky za každé ucho, jeden na dekolt a ďalšie dva na zápästie.
Rýchlo som nahádzala do kabelky veci potrebné na prežitie – hygienické vreckovky, vlhčené obrúsky, deodorant, zubná kefka a cestovné balenie zubnej pasty, lesk, mobil, peňaženka, diár a pero a utekala k taxíku, ktorý ma už asi desať minút čakal pod blokom.
„Na rande slečna?“ pousmial sa starší pán za volantom. Hlasno potiahol nosom. Asi som to s voňavkou predsa len trochu prehnala.
„Nie, na oslavu narodenín najlepšej kamarátky,“ hrdo som vyhlásila a keď sa auto pohlo, spomenula som si na darček.
„Stojte!!!“ zvolala som hystericky. „Zabudla som doma darček!!!“
Taxikár dupol na brzdu a potešil sa, pretože taxameter už bežal.
Vybehla som na druhé poschodie, rýchlo odomkla dvere, pochytila papierovú darčekovú tašku z poličky na chodbe a uháňala dole. Nie kvôli taxíku a pár centom navyše, ale kvôli Tereze. Sľúbila som, že sa pokúsim nemeškať aspoň na jej narodeniny.
„Tak a teraz poďme rýchlo, nemôžem prísť neskoro, tá baba ma ukameňuje!“ povedala som už pohodlne usadená, zadala adresu a privrela oči.
Ako asi dopadne dnešná oslava?
Ani vo sne by mi nenapadlo, že stretnem chlapa, ktorý mi ukradne srdce. Ženatého blbca, ktorý si stiahol obrúčku z prsta, keď zbadal skupinku žien pri stole v rohu podniku. Stála som vtedy meter od neho a pýtala sa ,,môjho“ barmana, či priviezli z cukrárne tortu.
Barman ma hltal očami a v spomienkach si možno vybavoval naše spoločné netradičné chvíle, ktoré už nezažije.
Toho bastarda s obrúčkou som si všimla, pretože z neho vyžarovalo niečo neuveriteľne príťažlivé a telom bol natočený k stolu, ktorý okupovala Tereza a ostatné baby. Rukami sa opieral o bar a sťahoval si prsteň. Uložil ho do vnútorného vrecka saka netušiac, že ho niekto sleduje. Potom mu zazvonil mobil a venoval sa volajúcemu, kým mňa barman uistil, že presne na 22:00 je pripravená pre Terezu torta s horiacimi sviečkami. 
Poďakovala som mu a vrátila sa k babám.
Tereza dostala plno darov, boli to prevažne darčekové poukážky do obchodov s handrami, reštaurácií, na masáž a do parfumérií. Žiarila šťastím.
Ja som jej okrem obrovskej sviečky, na ktoré bola zaťažená, darovala poukaz na víkend v Londýne pre dve osoby. 
Samozrejme, ako tá druhá osoba som pripadala do úvahy iba ja. Onemela, zabudla zavrieť ústa prekvapením, ale náhle sa spamätala, srdečne poďakovala, vrhla sa mi okolo krku rovnako ako všetkým ostatným ženám po rozbalení ich daru, ale žiadnej nepovedala to, čo mne – the best gift, baby. V preklade – najlepší darček, bejby.
Pili sme a smiali sa, nálada bola v plnom prúde, pretože spoločnosť tvorili iba baby, ktoré sa medzi sebou poznali už roky. Prevažná väčšina boli naše spolužiačky zo strednej a kolegyne oslávenkyne z práce. Dve zo spolužiačok som naozaj nemusela, ale rešpektovala som, že to boli Terezine narodeniny a ona si mohla pozvať kohokoľvek. Pre istotu som však sedela ďalej od nich. Aj tak som si s nimi nemala čo povedať.
Pán úžasný pri bare stále telefonoval, pribudol k nemu ďalší takýto typ kravaťáka, teda chlapa v obleku s dokonale zladenou košeľou a kravatou, bezchybne upraveného.
Ďalší blbec pomyslela som si, keď mu barman podal pohár, pravdepodobne whisky, a venovala sa dievčatám. S úsmevom na tvári som odpovedala na nezáživné otázky o práci a tvárila sa milo. Pravdupovediac som sa neskutočne nudila, až kým si dve baby, ktoré ma delili od oslávenkyne, neodskočili na toaletu a Tereza si prisadla ku mne.
„Zlatíčko, ten darček bol úžasný nápad. Kedy pôjdeme? Nemôžem sa dočkať. Výborne načasované, ten idiot Richard asi nabúchal svoju ženu,“ zatvárila sa smutne „Mešká jej to už tri týždne.“
Neverila som vlastným ušiam. Richard, chlap, ktorý mojej najkamoške už rok tlačí do hlavy kaleráby o tom, ako bezvýhradne ju miluje a s manželkou je len kvôli spoločnému biznisu, bude mať potomka. Rozhorčilo ma to.
„Už dávno si ho mala poslať do čerta. Nevravela si, že s ňou nespáva? Ako potom došlo k tomu, že asi bude otec?“
Tereza sa prisunula bližšie ku mne, aj keď nehrozilo, že nás ostatné baby začujú. Jednej z nich sa práve narodil synovec, ďalší budúci chlap, ktorý bude trápiť hlúpe naivné ženské, aj keď má zatiaľ iba plienky. A všetky si nadšene prezerali to malé stvorenie na displeji mobilu.
„Vieš, bol opitý. Firemný večierok, kde sa snažili získať sponzora pre nový projekt. Pamätá si len matne, ako sa dotackali domov. Potom už nič. A ona tvrdí, že otehotnela tej noci. A dnes, v deň mojich narodenín, mi len poslal esemesku, citujem – Eve to už tri týždne mešká. Do hája. Milujem ťa. Všetko najlepšie, miláčik. Uži si oslavu. Mám pre teba darček. A na konci dal priblblého smajlíka, akože mi posiela pusu,“ dodala moja najkamoška a mne jej bolo neskutočne ľúto.
Aby som jej zdvihla náladu, potiahla som ju za ruku a naznačila, aby ma nasledovala. Sadli sme si k baru, kde sme si pri dvojitej tequile dokonale ponadávali na mužskú rasu a spriadali plány na víkend v Londýne, ako vymetieme všetky obchody a diskotéky. V predstavách neúnavných nákupov nám dohárala cigareta, keď mi barman, úbohý stroskotanec, oddane kývol hlavou na znak toho, že je 22:00.
„Miláčik, utekaj sa venovať babám, potrebujem byť minútu sama,“ zašepkala som Tereze, ktorá to už v trochu povznesenej nálade pochopila ako môj pokus dohodnúť sa s barmanom na dnešnej noci u mňa v byte. Nechala som ju v tom, a tak sa so žmurknutím vrátila k stolu v rohu.
Akt s tortou sa podaril. Prekĺzla som do kuchyne, kde mi tortu s horiacimi sviečkami naložili do rúk. V bare na chvíľu vypli všetky svetlá, iba sviečky horiace na stoloch osvetľovali miestnosť a ukazovali mi cestu, kadiaľ mám ísť. Keď ma účastníčky oslavy zbadali prichádzať, začali spievať Happy birthday. Postupne sa pridali aj ostatní návštevníci podniku a Tereza sa od dojatia rozplakala. Ja som sa zas v duchu modlila, aby som sa nepotkla a torta neskončila na dlážke. Chvalabohu do cieľa sme došli obe v poriadku. A za potlesku celého osadenstva podniku Tereza sfúkla sviečky a vrhla sa mi okolo krku.
„Dúfam, že si si želala niečo normálne,“ zasmiala som sa a šepla jej do vlasov ironickým podtónom.
„Jasné, aby Richardova žena nebola tehotná,“ rozosmiala sa a ja som vedela, že na dnes je téma Richard uzavretá.
Šikovný barman nám priniesol tanieriky, lyžičky a veľký tortový nôž a Tereza šťastne krájala. Vďaka tequile, ktorej sa v ten večer popilo viac než dosť, mi skončil kúsok čokoládovej torty na rifliach. Vstala som a odišla na toaletu vyčistiť si fľak.
V duchu som si nadávala za to, koľko som toho stihla vypiť, aj keď bolo ešte len pol jedenástej a čakala nás zmena lokálu na disko klub.
To teda vyzerám, pomyslela som si pri pohľade na veľký mokrý fľak na nohe cestou z toalety. Zrazu som zacítila bolesť v oblasti krku, keď som so sklonenou hlavou narazila do proti-
idúceho. Tiež sa nepozeral smerom, ktorým kráčal. Vykrútila sa mi noha a spadla mi kabelka. Svojím svalnatým telom ma zachránil od pádu a pomohol mi udržať rovnováhu. No zbohom, ten od baru, pán „akožeslobodný“.
„Mohol by si sa nabudúce pozerať pred seba?“ hneď som mu zatykala, zagánila naňho a snažila sa obuť si topánku.
Zdvihol mi kabelku a podal mi ju s ospravedlnením:
„Prepáč, ale tiež si sa nepozerala pred seba. Čo tak drink na zmierenie? Tequila, ak si dobre pamätám.“
Dívajúc sa mu priamo do očí som musela uznať, že vyzeral úžasne. To by ešte nebolo také tragické ako jeho príjemný hlas a vzrušujúca vôňa, ktorá na mňa zaútočila, keď sa nahol bližšie ku mne, istý si tým, že na mňa zapôsobil napriek tomu, že sa stále mračím. Pri úsmeve odhalil krásne biele zuby a moje trochu alkoholom oťapené zmysly v duchu skúmali, či ho 
nepoznám z nejakej reklamy na zubnú pastu. Namiesto toho som sa spýtala:
„Nešiel si náhodou opačným smerom?“
„Áno, idem tam, odkiaľ si práve odišla, len vedľajšie dvere. Ale bol by pre mňa najkrajší zážitok týždňa, keby si ma po návrate z toalety čakala pri bare. Myslím, že vieš, kde sedím.“
Zasa miliónový úsmev a tá vôňa… sexi, ale zároveň prehnane sebavedomý. Tak ja ti dám, najkrajší zážitok týždňa, ty zúfalec.
„Nechaj sa prekvapiť, plejboy,“ usmiala som sa, pretiahla sa tesne popri ňom, aby aj on zacítil moju vôňu a odkráčala do baru s hrdo zdvihnutou hlavou.
Sadla som si naspäť k dievčatám tak, aby ma pán dokonalý videl iba zozadu. Ďalšie kolo tequily sa už nieslo v znamení prípitku na všetky slobodné baby. Stôl bol celý od soli a všetkým nám to bolo ukradnuté. O pár minút na to sa barman vrátil s ďalšími pohárikmi tequily a s nakrájaným citrónom.
„Hej, fešák, si sa pomýlil, my sme si neobjednali!“ volala Anna, ktorej alkohol už pekelne stúpol do hlavy.
„To vám posiela ten pán, čo sedí pri bare s prianím všetkého naj oslávenkyni,“ sucho poznamenal barman a vrhol na mňa odporný 
pohľad. Až neskôr mi došlo, že ten chytrák, pán „akožeslobodný“ sa ho na mňa príliš vypytoval, čo v ňom vyvolalo žiarlivosť.
„Ďakujem,“ zaštebotala Tereza smerom k baru.
Ja som bola naďalej otočená chrbtom a ignorovala jeho tuctové gesto. Musel sa nejako predviesť a upútať na seba pozornosť.
Za naším stolom sa o malú chvíľu hlasovalo za zmenu podniku a ja som bola ako prvá za. Väčšina zúčastnených so mnou súhlasila, a tak bolo rozhodnuté.
Ako prvá som stála oblečená v bunde a s predstieraním, že telefonujem, som vybehla na ulicu. Chlapovi s tým úžasným ksichtíkom a zvodným telom som nevenovala pozornosť, aj keď som na chrbte cítila jeho pohľad.
Vonku som si spomenula na zrážku s ním. Štvalo ma, že sa mi páčil. Do kelu, prečo ešte aj tak krásne voňal? A kde v háji sú ostatné baby? Účet bol vyrovnaný, tak čo tam ešte robia?
Moje myšlienky prerušila zvučka prijatej esemesky. Znudene som sa pozrela na mobil a objavila správu z neznámeho čísla. Asi nejaký omyl, pomyslela som si…
„Čoooooooo?“ povedala som nahlas, keď som si prečítala správu. Na displeji svietilo: ŽENA, KTORÚ OHÚRILA MOJA VOŇAVKA, NEVYZERALA, ŽEBY MALA STRACH Z OBLEKOV. ASI SOM SA ZMÝLIL…Dočerta, kravaťák. Čo si o sebe myslí?
Esemeska ma fakt zaskočila. Naštvane som uvažovala, čo teraz. Bola som si istá, že moje číslo „predal“ ten blbý barman za pár euro prepitného.
Mozgové závity uvažovali, ako konať tak, aby som tomu chutnému chlapovi vyrazila dych. Napadla mi jedna bláznivá myšlienka a keďže som neprišla na nič iné, konala som rýchle, pudovo. Vrútila som sa naspäť do podniku, s hlavou dvihnutou hore, možno až trochu príliš. Nevnímala som baby na čele s Terezou pripravené na odchod. Preletela som dverami ako víchor. Sledovali moje konanie, mysleli si, že som tiež niečo stratila, ako pred chvíľou Anna náušnicu. Vlastne kvôli tomu sa zdržali. Hľadali ju, a aj našli.
Kráčala som rovno k baru. Pán dokonalý sedel chrbtom ku mne a niečo vysvetľoval chlapovi sediacemu vedľa neho. Ustráchaný pohľad barmana prezrádzal jasnú zradu.
Postavila som sa tesne za toho nádherného muža a prudko otočila jeho barovou stoličkou. Nečakal to, a preto nestihol reagovať, keď som sa mu drzo prisala na pery a vášnivo ho pobozkala. Bozk opätoval. Jeho zafajčený dych zmiešaný s chuťou whisky bol lákavý. Po pár sekundách som sa odtiahla a povedala:
„Strach? A z teba? To nemyslíš vážne, ty chudák.“
Sprevádzaná jeho prekvapeným pohľadom som sa natiahla k vrecku na jeho saku, kde pár hodín predtým ukryl obrúčku. Vybrala som ju a vhodila mu ju do pohára s whisky.
Hrdo som odcupitala k babám, ktoré si mysleli, že je to nejaký môj tajný priateľ, akurát Tereza sa smiala ako blázon, lebo si všimla jeho šokovanú tvár a pochopila, že toto bolo nečakané.
Chytila som ju za ruku a odkráčali sme na blízku diskotéku.
V ten večer som sa úžasne zabavila, mala som pocit víťazstva a dotyčný už neposlal žiadnu provokačnú správu, aj keď som čakala opak.
Na toalete si moja najkamoška vypočula celú story so „skrývačom obrúčky“ a chcela mu zavolať, aby mu povedala: jedna nula pre Líviu. Nedovolila som jej to a radšej ju stiahla na parket.
V taxíku domov som sa zamýšľala nad celým večerom a zhodnotila ho veľmi pozitívne. Všetky sme sa opili. Pár dievčat si našlo aj spoločnosť alebo odišli domov v sprievode partnerov, kým ja som všetku svoju energiu venovala Tereze.
Aj pri jej nasúkaní do taxíka. Radšej som ju vzala k sebe domov. Bývala s rodičmi a tí by neboli veľmi nadšení zo stavu svojej dcéry.
Taxikárovi som dala vysoké prepitné a vytiahla Terezu z auta. Výťah nefunguje, cesta po schodoch bude zaujímavá, pomyslela som si, keď mi najkamoška pozrela veselo do očí a povedala:
„Páči sa ti. Toto bude mať dohru, dievčatko moje. Cítim to vo vzduchu.“
Nemusela byť konkrétna, koho má na mysli. Vedela som, o kom je reč. A mala pravdu. Ráno mi pípla esemeska. Štyri písmenká a otáznik. KAVA?
Nereagovala som. Ani na ďalšie v ten deň. Verila som na osud. Ak má preťať moju životnú cestu a ukázať mi ďalšie rozmery mužskej podlosti, egoizmu a bezohľadnosti, nech sa tak stane, ale nie z mojej iniciatívy, to teda nie.